Ako decko som dostávala za čítanie kníh bitky. Teda, aby som bola presná, bolo to za útek z domu. Vždy som utiekla s knihou niekam preč, kde ma nik nemohol nájsť, trebárs som s ňou vyliezla na strom a čítala nikým nerušená. Ľudia okolo mňa ma rozptyľovali a ja som chcela byť s hrdinami knižiek osamote, najradšej v skrýši ako hrdinovia mojich obľúbených kníh o troch pátračoch. Ukrytá pred svetom som sa cítila rovnako odvážna, vrhala som sa do dobrodružstiev, ktoré prežívali a bola som presvedčená, že chalanov dobre poznám. Jupiter aj Peter boli skvelí, ale najradšej som mala výskumníka Boba, ktorý pomáhal v knižnici, veľa premýšľal a skúmal. V tíme mal dôležitú úlohu – zaznačovať do svojho zápisníka všetko, čo o záhadnom prípade zistia. Pri ich hesle „Vypátrame všetko“ som vždy od vzrušenia skoro spadla zo stromu.

Vždy, keď ma ako utečenca deportovali susedia späť domov, nastúpil otec ako trestné komando. Niekedy som sa až čudovala, že ho to baví stále ma biť a bez kladného výsledku. Vždy som s knihou pod pazuchou ušla znovu a pripravila sa na úder veľkou chlapskou rukou. Bitka to bola poctivá, hrdinka z filmu „Čože je to päťdesiatka a sivé odtiene vlasov“ mi ju mohla závidieť. Už keď som vedela, že zas dostanem na zadok, želala som si to hlavne bez zbytočných kecov.

„Mňa otec bil s remeňom, ty môžeš bohu ďakovať, že ťa bijem rukou. Takto to bolí aj mňa,“ vykrikoval otec a dosť mi tým liezol na nervy. Rušil ma pri sústredení sa na to, aby som bitku zvládla statočne so zaťatými zubami a potom, uznajte sami, bola to totálna blbosť. Keď vám niekto robí zo zadku fašírku, je vám jedno, čo sa deje s jeho mučiacim nástrojom.

V období medzi bitkami sme mali mierový stav, počas ktorého sa otec snažil naučiť ma, podľa jeho názoru, užitočnejším koníčkom ako čítanie kníh, napríklad filatelii.

„Zbieral som známky od šiestich rokov a keď som bol na vojne, otec predal všetky moje albumy plné vzácnych známok, aby mal na pijatiku. Vieš, akú to mohlo mať hodnotu? Vieš si to vôbec predstaviť?! Ja tvoje albumy nikdy nepredám, to ti môžem sľúbiť,“ hovoril mi hlasom trasúcim sa dojatím a mňa šiel trafiť šľak z toho, ako ma nebavilo zbierať tie malé zubaté papieriky, ktoré mi nosil a len on sám sa z toho tešil ako malé decko.

„Mňa baví čítanie kníh,“ trvala som na svojom a bolo mi jedno, že svoje zážitky z čítania kníh nebudem v budúcnosti môcť nikdy finančne zhodnotiť tak ako poštové známky.

„Tak aspoň neutekaj a neschovávaj sa s nimi, kto sa má stále o teba báť.“

Naučila som sa neutekať a čítať aj v dome preplnenom rodinným príbuzenstvom počnúc od rodičov, ktorí na čítanie nemali ani čas ani chuť, otravného brata, ktorý okrem Smelého zajka v Afrike nič nečítal a starými rodičmi, ktorí čítali len písmo sväté.

Ďalšiu bitku som dostala už ako tínedžerka, keď som v noci utiekla za chalanom, čo mal motorku a v tejto trojke sme randili pri mesačnom svite. Po návrate domov ma čakal otec s bitkou. Bola poriadna, roztrhal na mne sveter a keď zistil, že to bol jeho obľúbený sveter na rybačku, ktorý som si požičala do nočného chladu, dostala som druhú a domáce väzenie na mesiac. Počas toho mesiaca sa chalan s motorkou prestal o mňa zaujímať a ja som dospela k záveru, že chlapi na rozdiel od kníh za bitku vôbec nestoja.

Nedá sa nič robiť, som teda knihomoľ a moja diagnóza sa prejavuje nasledujúcimi príznakmi:

  1. Čítam v každej voľnej chvíli, vždy a všade, preto sa teším, keď cestujem vlakom alebo autobusom. Ak idem svojím autom a je so mnou muž, strčím ho za volant a je mi jedno, že si z toho ostatní vyvodia záver, že moje šoférske schopnosti sú mizerné. (Nakoniec, veď aj tak je to pravda, vodičský preukaz som získala na tretí pokus a na pretekoch Dailymalu motokár som bola bezkonkurenčne posledná.)

  2. Kupujem si vždy väčšiu kabelku, aby som v nej mohla mať knihu. Tú si do nej dávam pri každej príležitosti, keď sa črtá možnosť, že budem mať čas čítať, čiže do čakárne u lekára, zubára, ku kaderníčke... (Sú určite aj ďalšie možnosti, zvažujem.)

  3. Nemám problém vyhodiť čokoľvek zo svojho šatníka, keď skriňa praská vo švíkoch, ale mám problém zbavovať sa kníh, keď už nové nemám kam dávať. Máme doma niekoľko knižníc a pri návrhu kúpy ďalšej mi povedal môj muž, že buď nová knižnica alebo on. (Zvažujem.)

  4. Keď sa začítam do knihy, neviem prestať. Nezastaví ma ani pokročilý nočný čas, stále si hovorím, že ešte túto kapitolu… (Hraničí to s nespavosťou, ale na ňu sú predsa lieky, takže zvažujem, pán doktor.)

  5. Je posadnutosť knihami ešte v norme alebo to chce už vyháňača diabla? Ak áno, podarí sa mu to? (Už nezvažujem, s diablom som uzavrela dohodu o zapredaní duše knihám.)

  6. Zamieňam si seba s hlavnými postavami kníh a prežívam ich tak silno, že sa niekedy nielen rovnako správam, ale aj snívam. (Pán Freud, máte pravdu, vytesnené priania spisovateľov a ich deriváty sa nemôžu prejaviť inak ako následne v silne deformovanej forme, čiže v snovej deformácii. Sú nočné sny teda mojimi nočnými snami alebo snami spisovateľov? „Ja nevjem uš“ a môj psychiater to ešte zváži.)

  7. Je mi jedno, či spisovateľ píše autentické zážitky alebo opisuje fikciu. Čitateľ reaguje pri silnom knihožrútskom nasadení tak, ako keby šlo o skutočné zážitky. Keď spozná klamstvo, je obvykle neskoro, autor dosiahol cieľ a nakoniec, uznajte sami, vo fiktívnom žánri existuje oveľa viac možností dosiahnutia silného účinku než v reálnom živote. A zas naopak, obratne opísané skutočné plnokrvné zážitky vás dostanú do kolien. Záver – buď ma spisovateľ ojebe fikciou alebo očarí realitou, v konečnom dôsledku ho aj tak milujem.


 

Napriek tejto ťažkej diagnóze si rozumiem aj s ľuďmi, ktorí veľa toho neprečítali, aj s takými, ktorí vôbec nečítajú. Na jednej akcii ma prekvapil tichý stalker Dailymalu, nazvime ho trebárs Martin, týmto priznaním (pôvodná verzia upravená vzhľadom na moju slabú pamäť a nutkavú potrebu používať fantáziu):

„Nečítam veľa, vlastne okrem správ, noviniek zo sveta motorizmu a slspa na Dailymale takmer nič. Ako decko som ale čítal Troch pátračov (rozprávanie prerušené mojím šťastným zavýjaním). Minulý rok som bol však na koncerte Trosiek, poznáš ich? To je moja obľúbená kapela. Videl som hrať Trosky a odrazu bolo v troskách všetko! Dvadsať rokov, chápeš to?! Hrajú už dvadsať rokov, čo znamená, že moja mladosť je už dvadsať rokov v prdeli a ja som o tom ani nevedel. To je horší pocit, ako keď objavíš pleseň na nohách. Ožral som sa ako doga a ráno ma drapol sentiment. Tak som si otvoril Dailymale a že idem si prečítať slspa a pozerám, že nejaká Anthrax… Určite to bude nejaká kravina od ženskej, hovorím si, ale mal som ten sentiment, však ti o ňom hovorím a tak som si tie Dušičky prečítal. A na môj dušu, boli to pekné Dušičky, zapasovali do mojej nálady, v tom čase mi aj dedo umrel a odvtedy ťa čítam...“

Silné, nie? Hodila som do seba silný rum a tešila sa, že som dokázala napísať čosi, čo niekoho draplo v slabej chvíli za srdce, lebo presne o tom písanie a čítanie je. Len tak si žijete a nadávate na skurvené dni a dane, nízky tlak vonku, vysoký krvný vo vás, zavírený počítač a črevnú virózu, na smrtku, ktorá urobí z dobrého človeka balíček z mrazáku, zlých ľudí, ktorí vyrástli zo zamrežovaných postieľok a za mreže ich nie a nie dostať, na všetko pridrahé, pripálené, na to, že cesty mestom sú deravé a nie všetky vedú domov… a potom si čosi prečítate a aj keď vám stále nič v živote nedáva zmysel, na chvíľu je život príjemný a presne o tom to celé je.